Ján Smrek - Obraz od nás
Píšťala zvučná moja, neutíchni,
obrazotvornosť moja, nezhasni,
pokým len neospievam zjav ten prekrásny...
Dievčina, radosť moja, tento spev
o tebe zneje, o najkrajšej z diev...
Znežnela voda teplom, kdes' ty stála
a potok sklokotal, keď si doň vnišla,
tak si ho vlastnou horúčosťou svojou zhriala.
Spievalo zdravie mocné v hravom zápolení
nôh tvojich, nad ktorými vodné peny
vyhrnovali rúcha oponu.
|
|
Nahota kolien tvojich blýskala sa čudne,
len vlna hrude tvojej vysoká
nahotu svoju svätú kryla cudne
pred lačným celovaním potoka.
Hľadel som dole k tebe neprestajne,
sajúc mok zdravia tvojho ako víno,
ktoré sa v kraji tomto rodí tajne
pre šťastie sŕdc, čo od pradávnej doby
tu majú svoju kolísku i hroby.
Keď som ťa zrakom hltal v slnka jase plnom,
zdala si sa mi byť zeme mojej
najdrahším korením i jadrom, chuťou, zrnom,
zdala si sa mi byť chlebom, soľou,
korunou, aureolou...
|
