|
|
U nej sa stalo tiež len, čo sa stáva,
prosto sa ženskosti v nej ozval pud,
že čas sa naplnil a mladosť iskrí
jak zapojená v elektrický prúd.
Toho dňa, myslím, zalomcovali ňou
odveké ženské fatamorgány
a zapálný blesk netrpezlivosti
srdcom jej prešľahol i údami.
Zrána si asi stala pred zrkadlo,
pred sudcu žien, a stelúc podlahu
lahučkým rúchom, ktoré z pliec jej spadlo,
z vlastného zjavu pila odvahu.
I vykročila potom odhodlane,
ponúknuť niekomu svoj ťažký dar.
A stretla mňa. Jej oči riekli: Pane,
hlaďte, sneh topí sa a bude jar.
Pozrite, moje ústa tohto rána
jak kvetina sa zrazu rozvili
a ruky moje majú pružnosť lana,
rady by šiju vašu ovili.
Ja som nič neodvetil. Na reč takú
mlčky som pritiahol ju k ramenu
a uistil ju bozkom svojho zraku,
že nijak nie som roveň kameňu.
|
|
Priestor pre reklamu
|
